Pilotské hodinky

Na úvod je potrebné spomenúť, že presnú definíciu leteckých hodiniek vám dnes nikto nepovie. O tejto problematike diskutujú nielen samotní výrobcovia hodiniek, ale rozhovory prebiehajú aj medzi pilotmi. Väčšina z nich sa však zhoduje na základných parametroch, ktoré letecké hodinky (pilotky) charakterizujú: vysoká precíznosť spracovania, odolnosť v ťažkých podmienkach a samozrejmosťou je dobrá čitateľnosť.

Na začiatku 20. storočia, počas pretekov kto prvý vzlietne, sme mohli vidieť súboj bratov Wrightovcov a Brazílčana Alberta Santosa - Dumonta. Bratia Wrightovci prvý krát vzlietli v roku 1903, ale až Alberto Santos - Dumont vzlietol so strojom vybavenými kolesami, ktoré mu umožnili vzlietnuť vlastnou silou, ako to špecifikovala Medzinárodná letecká federácia, ktorá overovala letecké záznamy. Oproti tomu stroje bratov Wrightovcov používali na vzlet koľajnicový a neskôr katapultový systém. 

Naspäť k hodinkám: Alberto Santos – Dumont sa pri večeri v Paríži zmienil o veľkom probléme s vreckovými hodinkami. Počas letu mal plné ruky práce a tak nemal čas ani možnosť kontrolovať svoje hodinky. Ich vybratie z vrecka, otvorenie, odčítanie času, zatvorenie a vrátenie späť by mohlo znamenať pre let katastrofu. Louis – Joseph Cartier pri večeri Albertovým problémom naslúchal a následne spolu s hodinárskym majstrom Edmondom Jaegerom vyninuli prvé náramkové hodinky. 

Bratia Wrightovci a Alberto Santos začali zlatý vek letectva, ako aj pilotských hodiniek a ich nasledovníkom bol Louis Blériot. Hneď ako bolo možné letieť, piloti si zdvihli ciele a ľudstvo sa pokúšalo o nemožné, napríklad preletieť cez Lamanšský prieliv. 

V roku 1909 Blériot s hodinkami Zenith na zápästí prekonal takmer 50 kilometrov. Let z Calais do Doveru trval približne 40 minút, pričom letel vo výške 45 – 90 metrov. Po mnohých zlyhaniach sa z „Kráľa nehôd“ stal „Otec letectva“, ako zneli jeho prezývky. 

Hodinky, ktoré mal pri prelete kanála La Manche, sa pýšili množstvom funkcií, ktoré z nich robili letecký model. Tieto hodinky majú spoločné základy so všetkými budúcimi pilotkami. Ponúkali funkcie napomáhajúce lietaniu: indexy a ručičky s luminescenčnou vrstvou pre lepšiu čitateľnosť, indexy boli nadrozmerné arabské číslice, veľkú korunku na manipuláciu v rukaviciach, antimagnetickú pružinku a puzdro, ktoré bolo možné pripevniť na prístrojovú dosku. 

„S hodinkami, ktoré bežne používam, som veľmi spokojný ale nemôžem ich príliš odporúčať ľuďom, ktorí hľadajú presnosť,“ povedal Louis Blériot 19. marca 1912.

Po prvých pokusoch v letectve bola 1. svetová vojna dôležitým medzníkom vo vývoji hodiniek. Britskí piloti lietali s vreckovými hodinkami Mark IV.A (1914) a Mark V (1916). Charakteristickou črtou vojenských hodiniek bolo označenie na zadnom veku, kde boli údaje o konkrétnej krajine a zaradení jednotky, tiež sa na zadné veko označovala oprava hodiniek. 

Keď sa tieto hodinky dostali do lietadla, stali sa chronometrickými prístrojmi, ktoré pilot vložil do prístrojovej dosky. Zato nemeckí piloti nosili na svojich leteckých kombinézach prevrátené hodinky zavesené na prívesku. 

_{Letecké hodinky Kráľovského lietajúcu zboru britskej armády (neskôr RAF) mali podčiarknuté veľké A so širokou šípkou smerujúcou nahor.}

V medzivojnovom období, keď už lietanie bolo bežné, sa piloti pokúšali preletieť Atlantický oceán. Jedným z nich bol aj Charles Lindbergh. Počas jeho 33,5 hodinového letu potreboval pomôcku pri navigácii, medzi Európou a Amerikou nie sú žiadne ostrovy, ktoré by uľahčili navigáciu. Túto výzvu využili v Longines a vyrobili navigačné hodinky, ktoré umožnili vypočítať presnú polohu aj napriek nedostatkom v presnosti času. Rozdiel niekoľkých sekúnd v priebehu letu môže znamenať odchýlku kurzu o niekoľko kilometrov. Ako kompenzovať odchýlky v dodržaní času a zároveň zachovať presnosť? 

Predchodcom Lindberghových hodiniek boli hodinky Weems. V roku 1929 kapitán Phillip Van Horn Weems vyvinul hodinky pre námornú navigáciu. Hodinky sa tiež rýchlo osvedčili aj v letectve. Vzhľadom na turbulencie a hrubé rukavice potrebné na lietanie vo výškach boli Weems typicky predimenzované. Charakteristickým znakom týchto 48 mm hodiniek bol ich otočný stredový sekundový ciferník. Piloti mohli počúvať minútové zvukové signály cez letecké rádio a nastavovať stredový ciferník, čím si zachovávali presnosť. Otočný vnútorný číselník zobrazoval správne minúty a graficky znázorňoval odchýlku od pôvodne nastaveného času. 

Podľa Lindberghovho návrhu pribudli na ciferník a lunetu ďalšie údaje, ktoré uľahčili výpočet geografickej polohy v uhlových stupňoch a oblúkových minútach. Piloti teraz mohli s istotou určiť svoju polohu aj na oveľa väčšie vzdialenosti. 

Moderné pilotky ako ich poznáme vznikli pred 2. svetovou vojnou. V roku 1935 Nemci oznámili svoje plány na rekonštrukciu svojho letectva a oficiálne vytvoril Luftwaffe. Hoci to v tom čase málokto vedel (vrátane hodinárov), Nemecko sa pripravovalo na vojnu. Ríšske ministerstvo letectva, zodpovedné za vývoj lietadiel, hľadalo hodinky pre svojich navigátorov bombardérov. Koncepčné návrhy z roku 1935 mali najskôr špecifikáciu podobnú Lindberghovým hodinkám, ale táto špecifikácia bola zrušená a objavili sa nové kritériá, vďaka ktorým boli B-Uhr okamžite rozpoznateľné. 

• Hodinky mali priemer 55 milimetrov. Tento rozmer vyhovoval veľkým strojčekom s ručným náťahom, ktoré sa zvyčajne používajú vo vreckových hodinkách, ale B-Uhr mali byť náramkové hodinky.
• Strojček bol obklopený vnútorným železným plášťom, vďaka čomu boli B-Uhr antimagnetické (nevyhnutnosť v letectve).
• Pre pilotov bola neodmysliteľná funkcia sekundového nastavenia. Máme na mysli mechanizmus, ktorý hodinky zastaví po vytiahnutím korunky a opätovným stlačením ich zasa spustí (hacking). Tak je možné hodinky vzájomne alebo podľa určitého signálu synchronizovať, čo je významným prvkom najmä v prípade vojenských operácií.
• Nadrozmerná diamantová alebo cibuľová korunka, ktorú bolo možné ovládať v rukaviciach.
• Dvojito nitovaný kožený remienok, dostatočne dlhý na to, aby prešiel cez koženú leteckú bundu.

B-Uhren je skratka pre Beobachtungs-uhren, doslova „Pozorovacie hodinky“. B-Uhren boli majetkom Luftwaffe, nie navigátorov. Navigátor dostal hodinky pred letom a po dokončení misie hodinky vrátil. 

B-Uhren vyrábalo päť výrobcov – štyria nemeckí a jeden švajčiarsky. V Nemecku vyrábali hodinky A. Lange & Söhne, Wempe, Lacher & Company/Durowe (Laco) a Walter Storz (Stowa). Vo Švajčiarsku IWC dodávala hodinky spojencom a pre Luftwaffe dodávala B-Uhr (cal. 52T SC).